Júnová prednáška v korporáte
Mesiac Jún je medzinárodne považovaný aj za "Infertility awareness month", teda mesiac zvyšovania povedomia o neplodnosti. Podľa WHO sa táto téma týka každého šiesteho páru ...
Sme súčasťou celosvetovej komunity, do ktorej sme neplánovali a nechceli patriť. A predsa. Keď naberieme odvahu a rozhodneme sa, že už na to nechceme byť samy, začneme hľadať bezpečné prostredie, kde môžeme zdieľať témy, o ktorých sa nahlas až tak nehovorí. Zistíme však, že je to často poriadna detektívka nájsť vo svojom okolí podporu bez bagatelizovania.
Bohužiaľ skúsenosť s neplodnosťou je neprenosná a aj dobre mienený úmysel podpory/rady od okolia niekedy vypáli s opačným účinkom. A my sa uzavrieme. Do seba. Pred ostatnými. Naša myseľ dostala totiž ďalší dôkaz, že zdieľanie je bolestivé a nevyplatí sa riskovať. Naše srdce sa uzatvára pred cítením. Vybuduje si okolo seba hradbu, aby už nedošlo k zraneniu.
"Načo si zbytočne ubližovať?", hovorila som si aj ja na začiatku svojej cesty v ústrety dieťatku.
A práve v tom uzavretí sa, keď som nemala silu riskovať zdieľanie s ostatnými a vystavovať sa bolestivému odmietnutiu svojich emócií, mi pomáhali príbehy druhých žien. V knihách. V rozhovoroch. Vo videách. V príspevkoch na sociálnych sieťach. Tedx talky.
Pretože autentické príbehy, kde sa nebojíme ukázať svoju zraniteľnosť, sú oslobodzujúce.
Nielen pre toho, kto samotný príbeh sprostredkúva, ale aj pre toho, kto ho prijíma. Pre mňa sú však príbehy aj niečo ako magické zrkadlá, ktoré nám davajú možnosť spoznať ešte viac samých seba.
Takto v lete (2017), pár mesiacov po mimomaternicovom tehotenstve, som prvýkrát odišla z korporátu, aby som si dopriala čas len pre seba. Na zastavenie. Na integrovanie straty. Na zistenie ako ďalej. Najprv to bol kúpeľný pobyt a wellness pre moje telo a dušu a potom pobyt na Úrade práce :)
Pol roka zbehlo ako voda. Nič svetoborné som so svojím životom nestihla spraviť (600nedelie stále trvalo) a preto po opätovnom návrate do práce (2018) som si založila svoje stránky duhovamama.sk a začala písať. O potratoch a neplodnosti. Písanie bola moja terapia a skvelý čas na sebareflexiu. Na uznanie všetkého chaosu, ktorý sa vo mne odohrával a potreboval ísť von. No hlavne som začala do zdieľania príbehov pozývať aj ďalšie ženy. Anonymne. V online priestore. Tvorila sa komunita.
Ale vždy to bolo fungovanie akoby v dvoch oddelených svetoch.
Jeden svet offline - zamestnanie, kde sa o tom nahlas vôbec nehovorilo a druhý svet - online, ktorý nás spája, no nedá sa v ňom ísť až tak do hĺbky.
O ďalšie dva roky (2020), v čase, keď bol skoro celý svet hore nohami a nastala obrovská izolácia, som dala opäť výpoveď a ponorila sa do online tvorby naplno. Skúmala som, či sú tie hĺbky naozaj možné. Konečne som mala možnosť využiť aj kurz koučingu a xyz ďalších sebaspoznávacích techník v praxi. Sprevádzala som ženy na ceste k dieťatku, na ceste späť k sebe a pracovala v malých skupinách online, kde bol bezpečný priestor na zdieľanie. Venovali sme sa "detektívnej práci" a objavovali rôzne limitujúce presvedčenia ako by cesta k materstvu mala "správne" vyzerať.
Zlikvidovali sme nejedného vnútorného kritika a bola som obdarovaná aj fotkami srdiečok z ultrazvukov od žienok zo svojej komunity.
Bolo to fascinujúce obdobie. Silno transformačné.
Každopádne od minulého leta (tie letá sú mi akési osudné) som opäť v zamestnaní, kde operujem s číslami, čo má moja analytická myseľ veľmi rada, no zažívam tu aj úplne NOVÝ ROZMER a možnosť SPÁJANIA 2 SVETOV.
Lenže impulz k spájaniu a hľadaniu prienikov musí vychádzať vždy od nás. Nepríde nám naservírovaný zhora. A ja sa potrebujem cítiť v prostredí, v ktorom čokoľvek tvorím, či už sú to excelovské tabuľky alebo blogový článok, čo najlepšie.
Tramtadadáááá :) A teraz už konečne prichádza pointa.
Začala som experimentovať s myšlienkou otvoriť tému NEPLODNOSTI aj V KORPORÁTE. Dnes je už predsa v mnohých firmách "Diversity & Inclusion" súčasťou podnikovej kultúry. Existujú najrôznejšie ERGs (Employee Resource Groups), teda skupiny so spoločnými záujmami, ktoré sú vedené zamestnancami s cieľom nielen sa prepojiť, ale aj prispieť k želaným zmenám na pracovisku.
A tak téma neplodnosti v práci dostala pre mňa zelenú. Netrvalo dlho a pridala som sa do jednej úžasnej ERG skupiny, ktorá sa venuje (ako inak) mentálnemu zdraviu.
Môj návrh vytvoriť "prednášku" formou story sharingu (zdieľania príbehu) práve v mesiaci Jún, ktorý je aj celosvetovo venovaný tejto téme, priniesol svoje ovocie. Bolo zaujímavé sledovať vlastné procesy z tejto formy offline vystupovania. O tom možno niekedy nabudúce, no opäť som si len potvrdila, že zdieľanie príbehov je liečivé. Pre toho, kto ho sprostredkúva aj toho, kto ho prijíma.
Klišé, ktoré je tak pravdivé, že je to až smutné ako sa podceňuje jeho sila. Naháňame sa za niečím viac cool, namiesto toho, aby sme sa zastavili a zavnímali svoj vlastný príbeh, o ktorý sa môžeme oprieť.
Ale späť k neplodnosti na pracovisku. Zvolila som tému "Infertility hidden struggles" a dotkla som sa viacerých vrstiev, no najväčšiu časť som venovala bagatelizovaniu. Často si neuvedomujeme aké je to bežné práve na pracovisku a že tzv. small talk-y ohľadne plánovania rodiny, spolu s ďalšími nevyžiadanými radami sú spúšťačmi stresu, úzkosti, či depresie a koniec koncov aj nižšej produktivity a sústredenia sa na prácu samotnú.
Vieme bagatelizácii úplne zabrániť?
Určite nie.
Sme len ľudia a skúsenosť s neplodnosťou je neprenosná.
Pomôže tomu odtabuizovanie a zvyšovanie povedomia o tom, že sa to nedeje len tam vonku a niekomu cudziemu, ale že si výzvami neplodnosti možno práve teraz prechádza niekto na kancelárskej stoličke vedľa mňa?
Za mňa jednoznačne ÁNO!
A tak som veľmi vďačná, že môžem tieto dva svety prepájať a že na moju prvú prednášku v korporáte prišli nielen ženy, ale aj dvaja muži. A aj keď sa ich to priamo netýkalo, dávali skvelé otázky a mali sme výživnú diskusiu, ktorá tiež čoskoro prinesie svoje ovocie.
Verím tomu, že aby sme sa mohli naplno otvoriť hĺbke svojho vlastného príbehu, potrebujeme najprv cítiť bezpečie a bezpodmienečné prijatie.
Vtedy sa môže strach z prejavenia vlastnej zraniteľnosti a zdieľania (seba) pretransformovať na obrovskú výživnú energiu z uznania svojho príbehu v celom spektre jeho farebnosti. Málokedy sa to však udeje len jednorázovo, pretože každý deň, týždeň a mesiac prichádzajú nové výzvy, ktoré sa snažíme zintegrovať.
A preto mi dáva zmysel aj naďalej vytvárať podporujúce ženské kruhy/stretnutia, kde si túto "ženskú medicínu" budeme môcť dopriať na pravidelnej báze.
Nielen online, ale aj offline = naživo.
Ak si zvedavá, čo chystám na Jeseň 2023, tu sa o >> FERTILITY KAFÉ << dozvieš viac.
A kto vie?
Možno to bude aj tvoja šálka kávy.
*** Mirka ***
Sme súčasťou celosvetovej komunity, do ktorej sme neplánovali a nechceli patriť. A predsa. Keď naberieme odvahu a rozhodneme sa, že už na to nechceme byť samy, začneme hľadať bezpečné prostredie, kde môžeme zdieľať témy, o ktorých sa nahlas až tak nehovorí. Zistíme však, že je to často poriadna detektívka nájsť vo svojom okolí podporu bez bagatelizovania.
Bohužiaľ skúsenosť s neplodnosťou je neprenosná a aj dobre mienený úmysel podpory/rady od okolia niekedy vypáli s opačným účinkom. A my sa uzavrieme. Do seba. Pred ostatnými. Naša myseľ dostala totiž ďalší dôkaz, že zdieľanie je bolestivé a nevyplatí sa riskovať. Naše srdce sa uzatvára pred cítením. Vybuduje si okolo seba hradbu, aby už nedošlo k zraneniu.
"Načo si zbytočne ubližovať?", hovorila som si aj ja na začiatku svojej cesty v ústrety dieťatku.
A práve v tom uzavretí sa, keď som nemala silu riskovať zdieľanie s ostatnými a vystavovať sa bolestivému odmietnutiu svojich emócií, mi pomáhali príbehy druhých žien. V knihách. V rozhovoroch. Vo videách. V príspevkoch na sociálnych sieťach. Tedx talky.
Pretože autentické príbehy, kde sa nebojíme ukázať svoju zraniteľnosť, sú oslobodzujúce.
Nielen pre toho, kto samotný príbeh sprostredkúva, ale aj pre toho, kto ho prijíma. Pre mňa sú však príbehy aj niečo ako magické zrkadlá, ktoré nám davajú možnosť spoznať ešte viac samých seba.
Takto v lete (2017), pár mesiacov po mimomaternicovom tehotenstve, som prvýkrát odišla z korporátu, aby som si dopriala čas len pre seba. Na zastavenie. Na integrovanie straty. Na zistenie ako ďalej. Najprv to bol kúpeľný pobyt a wellness pre moje telo a dušu a potom pobyt na Úrade práce :)
Pol roka zbehlo ako voda. Nič svetoborné som so svojím životom nestihla spraviť (600nedelie stále trvalo) a preto po opätovnom návrate do práce (2018) som si založila svoje stránky duhovamama.sk a začala písať. O potratoch a neplodnosti. Písanie bola moja terapia a skvelý čas na sebareflexiu. Na uznanie všetkého chaosu, ktorý sa vo mne odohrával a potreboval ísť von. No hlavne som začala do zdieľania príbehov pozývať aj ďalšie ženy. Anonymne. V online priestore. Tvorila sa komunita.
Ale vždy to bolo fungovanie akoby v dvoch oddelených svetoch.
Jeden svet offline - zamestnanie, kde sa o tom nahlas vôbec nehovorilo a druhý svet - online, ktorý nás spája, no nedá sa v ňom ísť až tak do hĺbky.
O ďalšie dva roky (2020), v čase, keď bol skoro celý svet hore nohami a nastala obrovská izolácia, som dala opäť výpoveď a ponorila sa do online tvorby naplno. Skúmala som, či sú tie hĺbky naozaj možné. Konečne som mala možnosť využiť aj kurz koučingu a xyz ďalších sebaspoznávacích techník v praxi. Sprevádzala som ženy na ceste k dieťatku, na ceste späť k sebe a pracovala v malých skupinách online, kde bol bezpečný priestor na zdieľanie. Venovali sme sa "detektívnej práci" a objavovali rôzne limitujúce presvedčenia ako by cesta k materstvu mala "správne" vyzerať.
Zlikvidovali sme nejedného vnútorného kritika a bola som obdarovaná aj fotkami srdiečok z ultrazvukov od žienok zo svojej komunity.
Bolo to fascinujúce obdobie. Silno transformačné.
Každopádne od minulého leta (tie letá sú mi akési osudné) som opäť v zamestnaní, kde operujem s číslami, čo má moja analytická myseľ veľmi rada, no zažívam tu aj úplne NOVÝ ROZMER a možnosť SPÁJANIA 2 SVETOV.
Lenže impulz k spájaniu a hľadaniu prienikov musí vychádzať vždy od nás. Nepríde nám naservírovaný zhora. A ja sa potrebujem cítiť v prostredí, v ktorom čokoľvek tvorím, či už sú to excelovské tabuľky alebo blogový článok, čo najlepšie.
Tramtadadáááá :) A teraz už konečne prichádza pointa.
Začala som experimentovať s myšlienkou otvoriť tému NEPLODNOSTI aj V KORPORÁTE. Dnes je už predsa v mnohých firmách "Diversity & Inclusion" súčasťou podnikovej kultúry. Existujú najrôznejšie ERGs (Employee Resource Groups), teda skupiny so spoločnými záujmami, ktoré sú vedené zamestnancami s cieľom nielen sa prepojiť, ale aj prispieť k želaným zmenám na pracovisku.
A tak téma neplodnosti v práci dostala pre mňa zelenú. Netrvalo dlho a pridala som sa do jednej úžasnej ERG skupiny, ktorá sa venuje (ako inak) mentálnemu zdraviu.
Môj návrh vytvoriť "prednášku" formou story sharingu (zdieľania príbehu) práve v mesiaci Jún, ktorý je aj celosvetovo venovaný tejto téme, priniesol svoje ovocie. Bolo zaujímavé sledovať vlastné procesy z tejto formy offline vystupovania. O tom možno niekedy nabudúce, no opäť som si len potvrdila, že zdieľanie príbehov je liečivé. Pre toho, kto ho sprostredkúva aj toho, kto ho prijíma.
Klišé, ktoré je tak pravdivé, že je to až smutné ako sa podceňuje jeho sila. Naháňame sa za niečím viac cool, namiesto toho, aby sme sa zastavili a zavnímali svoj vlastný príbeh, o ktorý sa môžeme oprieť.
Ale späť k neplodnosti na pracovisku. Zvolila som tému "Infertility hidden struggles" a dotkla som sa viacerých vrstiev, no najväčšiu časť som venovala bagatelizovaniu. Často si neuvedomujeme aké je to bežné práve na pracovisku a že tzv. small talk-y ohľadne plánovania rodiny, spolu s ďalšími nevyžiadanými radami sú spúšťačmi stresu, úzkosti, či depresie a koniec koncov aj nižšej produktivity a sústredenia sa na prácu samotnú.
Vieme bagatelizácii úplne zabrániť?
Určite nie.
Sme len ľudia a skúsenosť s neplodnosťou je neprenosná.
Pomôže tomu odtabuizovanie a zvyšovanie povedomia o tom, že sa to nedeje len tam vonku a niekomu cudziemu, ale že si výzvami neplodnosti možno práve teraz prechádza niekto na kancelárskej stoličke vedľa mňa?
Za mňa jednoznačne ÁNO!
A tak som veľmi vďačná, že môžem tieto dva svety prepájať a že na moju prvú prednášku v korporáte prišli nielen ženy, ale aj dvaja muži. A aj keď sa ich to priamo netýkalo, dávali skvelé otázky a mali sme výživnú diskusiu, ktorá tiež čoskoro prinesie svoje ovocie.
Verím tomu, že aby sme sa mohli naplno otvoriť hĺbke svojho vlastného príbehu, potrebujeme najprv cítiť bezpečie a bezpodmienečné prijatie.
Vtedy sa môže strach z prejavenia vlastnej zraniteľnosti a zdieľania (seba) pretransformovať na obrovskú výživnú energiu z uznania svojho príbehu v celom spektre jeho farebnosti. Málokedy sa to však udeje len jednorázovo, pretože každý deň, týždeň a mesiac prichádzajú nové výzvy, ktoré sa snažíme zintegrovať.
A preto mi dáva zmysel aj naďalej vytvárať podporujúce ženské kruhy/stretnutia, kde si túto "ženskú medicínu" budeme môcť dopriať na pravidelnej báze.
Nielen online, ale aj offline = naživo.
Ak si zvedavá, čo chystám na Jeseň 2023, tu sa o >> FERTILITY KAFÉ << dozvieš viac.
A kto vie?
Možno to bude aj tvoja šálka kávy.
*** Mirka ***